Miška Izakovičová a Golden Gate 5.13a

Miška Izakovičová je slovenská horolezkyně, která v současnosti žije a trénuje v Ádršpašských skalách a specializuje se na lezení velkých stěn "big wall" v horách. Letos si splnila svůj dlouholetý sen a v amerických Yosemitech se ji povedlo přelézt cestu, na kterou se dlouho připravovala. Ale více vám o tom řekne ona sama...

Yosemite sú moja srdcovka a vyliezť voľne El Capa bolo mojím snom od kedy som začala liezť. Po voľnom preleze Freeridera som ale nemala dosť a moja pozornosť sa obrátila na ďalšiu cestu, Golden Gate 5.13a. Keď sme ju skúsili prvý krát v roku 2019, prišla mi strašne ťažká. Na vrch sme sa nejako prebojovali, ale vôbec som si nevedela predstaviť, že ju niekedy vyleziem. Skok v obtiažnosti oproti Freeriderovi je obrovský.  Počas Covidu, keď sa do USA nedalo vycestovať, som o ceste mohla len snívať a dúfať, že sa tam ešte niekedy dostanem.

Naspäť do údolia som sa dostala už vlani, ale po niekoľkoročnej pauze to tam bolo zrazu všetko nejaké veľké a hrôzostrašné. Napriek tomu som do cesty naliezla, a šlo to prekvapivo dobre, dokonca som mala pocit, že by som to aj mohla niekedy vyliezť. Stále mi to prišlo riadne ťažké a v jednej z kľúčových dĺžok „The Move Pitch“ som ani nevedela spraviť kroky, ale zdalo sa mi, že keď sa o rok vrátim silnejšia a lepšie pripravená tak by to mohlo ísť.

Bohužiaľ prípravy sa ani zďaleka neodohrali tak, ako som si ich naplánovala. Na jar som si dosť škaredo poranila členok, čo ma takmer na tri mesiace vyradilo nie len z lezenia ale aj z chodenia.

Myslela som si, že tento rok nebudem mať šancu.

Na jeseň som sa však celkom rozliezla u nás na piesku a tak som sa rozhodla, že to predsa len skúsim. Už od príchodu do Yosemitov sa mi dobre liezlo a moja motivácia bola väčšia ako kedykoľvek predtým. Nevedela som sa dočkať kedy pôjdem do steny, ale dlho som nevedela zohnať dobrého spolulezca. Nakoniec sa však všetko udialo presne tak ako sa malo.

Karel Nováček sa na rýchlo rozhodol, že mi chce pomôcť dosiahnuť môj sen. Priletel do Yosemitov, aby ma podporil za čo som mu nesmierne vďačná, lebo lepšieho parťáka na tento projekt som si ani nemohla predstaviť.

Do steny sme naliezli 8.11. s tým, že sme mali svine predťahané na Heart Ledges. Prvý deň šiel pomerne hladko, Freeblastom som sa celkom prechádzala a na Hollow Flake Ledge sme doliezli ešte pred zotmením. Druhý deň sme doliezli po prvú kľúčovú dĺžku „Downclimb“ (5.13a). Plán bol skúsiť ju ďalší deň hneď skoro ráno, pred tým ako do steny zasvieti slnko. Aj keď bola už skoro polka novembra, na ťažké lezenie bolo na slnku stále príliš teplo.

Myslela som si, že prelez tejto dĺžky mi zaberie oveľa viac času a že na „Alcove“ budeme kempovať ešte aspoň jednu noc, ale keď som asi o 7:30 ráno dĺžku preliezla bolo jasné, že v ten deň ešte polezieme ďalej. Plán bol doliezť až na ďalšiu bivakovaciu policu „Tower to the People“, tam zakempovať na niekoľko dní a odtiaľ skúšať zvyšné kľúčové dĺžky „The Move Pitch“, „Golden Desert“ a „A5 Traverse“ všetky za 5.13. Bol to extrémne náročný deň, vlastne celé tri dni boli náročné. Tower to the People sa nachádza v tridsiatej dĺžke cesty a vzhľadom na to, že som všetko liezla na prvom a vo väčšine dĺžok som aj ťahala sviňu, tak som tam doliezla totálne vyšťavená.

Ďalšie ráno som sa potrebovala vyspať a oddýchnuť si, takže som „The Move Pitch“ išla poskúšať až 4 deň večer. Zo začiatku mi kľúčový boulder prišiel úplne nereálny, vôbec som ho nevedela skrokovať, skúšala som všetky možné spôsoby čo ma napadli až dokým som asi po hodine a pol, zrazu objavila spôsob, ktorým som to spravila. A dokonca som to spravila aj ďalší, krát. Na seriózny pokus už v ten deň nezostali sily a tak sme šli spať s tým, že to skúsim zase ráno. Zjavne to bolo dobré rozhodnutie, lebo ráno som dĺžku na prvý pokus vyliezla.

Po preleze tejto dĺžky ma čakali ešte dve ťažké dĺžky „Golden Desert“ a „A5 traverse“. Rozhodne som ich nechcela skúšať uprostred dňa na slnku a tak sme zase čakali do večera. Myslela som si, že „Golden Desert“ bude pre mňa najľahšia z kľúčových dĺžok a že ho vyleziem hneď ešte v ten večer, maximálne na druhý pokus. Realita však bola iná. Hneď v prvom pokuse som spadla pri cvakaní s naťahnutým lanom a ešte som aj vytrhla jeden friend pod sebou. V ďalšom pokuse mi nešťastne strelila noha a ako som padala, tak som si nejako zvrtla môj zranený členok, ktorý ma potom začal riadne bolieť. Vedela som, že v ten večer to už nepôjde, ale hlavne som sa obávala, že to už možno nepôjde vóbec.

Keď som sa ďalší deň zobudila, členok bol boľavý opuchnutý a trochu modrý, ale aj napriek tomu som bola odhodlaná liezť. Vlastne som musela. Mal to byť náš predposledný deň v stene. Ostávali nám len dva dni do štvordňového frontu a potrebovali sme ešte doliezť na vrch pred dažďom. Prvý pokus bol úplne nanič, bola som úplne vyklepaná, členok bol stuhnutý a bolel a navyše som sa bála znova spadnúť a len som sa v cruxe nechala dobrať. Spustila som sa dole a skúsila znova. V to ráno som do tej dĺžky dala ešte ďalšie tri pokusy no v každom som spadla. Už som toho mala plné zuby a nedokázala som si predstaviť, že by som do toho dala ešte ďalší pokus. V tej chvíli ma podržal Kája, ktorý s úplným kľudom hovorí: „Kašli už dnes na to, zajtra to vylezieš, choď si skúsiť tú poslednú ťažkú dĺžku. Do „A5 Traverse“ som v ten deň nakoniec dala dva pokus, ale keďže to už bolo nejaký čas na slnku, skala bola horúca a ja som to ledva krokovala.

Zdalo sa mi, že nemám žiadnu šancu tieto dve dĺžky vyliezť. Bola som fyzicky aj psychicky úplne vyčerpaná a kožu na prstoch som mala už úplne na kašu. Rozhodla som sa to pre ten deň zabaliť. V tej chvíli som si myslela, že cestu nevyleziem. Mali sme pred sebou posledný deň a ešte ďalších 5 dĺžok na vrchol. Bola som však odhodlaná dať každej dĺžke ráno ešte jeden posledný pokus do ktorého dám úplne všetko.

Keď som ráno naliezla do „Golden Desert“ cítila som sa oveľa lepšie ako v ktoromkoľvek predošlom pokuse, dokázala som do toho dať úplne všetko a dĺžku som vyliezla. Už teda ostávala len posledná z kľúčových dĺžok a ja som vedela, že už mám síl a času len na jeden dobrý pokus. Myslím si, že ešte nikdy som v žiadnej dĺžke nebojovala tak, ako v tejto. Bola som na spadnutie v každom kroku už asi od polovice dĺžky, predlaktia som mala v úplnom kŕči, ale nejako som sa tam stále dokázala udržať a dĺžku som preliezla. Ešte chvíľu som tomu nedokázala uveriť a asi 10 minút som ani nemohla pohnúť rukami ako ma boleli. Síce pred nami bolo ešte päť dĺžok ale vedela som, že tie ma už od prelezu nezastavia.

Golden Gate je jednoznačne najťažšia cesta akú som kedy vyliezla a svoj prelez si cením o to viac, že som ťahala každú jednu dĺžku na prvom, všetky dĺžky som vyliezla voľne a väčšinu cesty som aj ťahala sviňu. Preliezla som to presne tak, ako som o tom snívala.

Použitá fota: © Jonah Philips, Tim Greenwood, William Fazzio, Miška Izakovičová